Keď sa povie čínština, mnohým ľuďom okamžite napadne, aký je to náročný jazyk. Zložité znaky, tóny, úplne odlišná gramatika. No ja si čoraz častejšie uvedomujem, že najťažšie na učení čínštiny nie je samotný jazyk. Niekedy je oveľa náročnejšie vyrovnať sa s tým, ako na naše rozhodnutia reaguje okolie.
Na svojom Instagrame učím ľudí čínštinu. Zdieľam slovíčka, vysvetľujem gramatiku, približujem čínsku kultúru a snažím sa ukázať, že jazyk, ktorý sa mnohým zdá vzdialený a nedostupný, sa dá naučiť aj zo Slovenska. Napriek tomu sa prakticky pod každým videom objavia komentáre, ktoré s učením nemajú nič spoločné.
Niekto napíše, že sa nikdy nebude učiť jazyk „žrútov psov“. Iný mi odporučí, aby som si išla odpľuť na chodník. A ďalší si jednoducho potrebuje vyliať svoju nevôľu voči krajine, jej obyvateľom alebo voči niekomu, kto sa rozhodol venovať niečomu, čomu on sám nerozumie.
Samozrejme, každý má právo vybrať si, aký jazyk sa bude učiť. Nikto nemusí milovať Čínu, obdivovať jej kultúru ani so mnou súhlasiť. Medzi nesúhlasom a pohŕdaním je však veľký rozdiel. Rovnako ako medzi oprávnenou kritikou a komentárom, ktorého jediným cieľom je ponížiť druhého človeka.
A práve nad tým sa niekedy zamýšľam. Prečo niekoho natoľko vyrušuje, že sa iný človek učí čínsky, až má potrebu prísť mu to oznámiť pod každé druhé video?

Keď robíš niečo inak, nie každému sa to bude páčiť
Čínštinu som sa nerozhodla učiť preto, aby som niekomu niečo dokazovala. Je súčasťou môjho života, vzdelania, práce aj skúseností, ktoré som získala v Číne. Dnes ju učím ďalších ľudí, pretože chcem odovzdávať to, čo som sa sama naučila.
Napriek tomu si myslím, že podobnú skúsenosť môže mať každý, kto sa rozhodne vybočiť z bežných predstáv o tom, ako by mal vyzerať život.
Rozhodneš sa podnikať, keď ostatní hľadajú istotu v zamestnaní. Odídeš žiť do zahraničia, keď ostatní nechcú opustiť svoje zázemie. Začneš sa učiť jazyk, ktorý tvoje okolie považuje za zbytočný. Alebo sa jednoducho rozhodneš, že nechceš žiť podľa očakávaní, ktoré za teba vytvoril niekto iný.
A zrazu zisťuješ, že tvoje rozhodnutia v iných ľuďoch vyvolávajú reakcie, ktoré by si vôbec nečakal.
Niekto ťa podporí. Niekto sa úprimne zaujíma. A niekto sa ti bude snažiť vysvetliť, prečo to nemá zmysel, prečo to nezvládneš alebo prečo by si mal radšej robiť to, čo robia všetci ostatní.
Niekedy za tým môže byť úprimná obava. Inokedy nepochopenie, predsudky alebo jednoducho potreba vyjadriť sa k niečomu, s čím človek nemá vlastnú skúsenosť.
Nemusíme poznať dôvody každého negatívneho komentára. Dôležité je uvedomiť si, že názor druhého človeka nie je automaticky pravdou o našom živote.
Polož si jednu otázku
Keď máš pocit, že je ťažké ísť proti davu, skús sa sám seba opýtať:
Je život, ktorý žije väčšina ľudí, skutočne životom, ktorý chcem žiť aj ja?
Nie je na tom nič zlé, ak ti vyhovuje pokojný, predvídateľný život. Nie každý musí podnikať, cestovať po svete, učiť sa exotické jazyky alebo neustále posúvať svoje hranice. Každý máme iné hodnoty, potreby aj predstavy o šťastí.
Problém nastáva vtedy, keď túžime po inom živote, ale zároveň sa bojíme urobiť niečo inak, pretože by sme mohli byť terčom kritiky.
Chceme iné výsledky, ale nechceme riskovať nepochopenie. Túžime po slobode, ale bojíme sa opustiť to, čo poznáme. Chceme sa posunúť, ale čakáme na súhlas ľudí, ktorí možno nikdy nebudú rozumieť tomu, kam smerujeme.
Lenže ak chceme dosiahnuť niečo iné, často musíme urobiť aj niečo iné.
Ak chceme byť spokojnejší, naplnenejší alebo finančne nezávislejší, možno budeme musieť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, zniesť neistotu a prijať aj to, že nie každý bude naše rozhodnutia schvaľovať.
A to platí aj pre zdanlivo malú vec, akou je učenie sa čínštiny.

Komfortná zóna je pohodlná. No nie vždy nás posúva.
Keď niekto začne robiť veci inak, môže tým nechtiac pripomenúť ostatným, že existujú aj iné možnosti. Že život nemusí vyzerať len jedným spôsobom. Že sa dá začať odznova, naučiť sa niečo nové, zmeniť profesiu alebo objaviť svet, o ktorom sme predtým vedeli len veľmi málo.
Pre niekoho je to inšpirácia. Pre iného nepríjemná pripomienka, že aj on má na výber, hoci sa možno rozhodol nič nemeniť.
Neznamená to, že každý človek, ktorý nás kritizuje, je nespokojný so svojím životom. Takéto zovšeobecnenie by nebolo spravodlivé. No niekedy môže byť jednoduchšie spochybniť cudziu cestu, než sa zamyslieť nad vlastnou.
A tak sa stáva, že ľudia namiesto otázky „Prečo to robíš?“ rovno vyslovia „To je zbytočné“.
Namiesto toho, aby sa pokúsili niečo pochopiť, rozhodnú sa to zosmiešniť.
A namiesto toho, aby si dovolili rozšíriť si obzory, snažia sa presvedčiť ostatných, že za hranicami ich vlastného sveta nič zaujímavé nie je.
Pritom nemusíme nikoho presviedčať, aby opustil svoju komfortnú zónu. Stačí, ak nedovolíme, aby nás z nej ostatní vyháňali späť len preto, že sa im náš smer nepozdáva.
Čínština nie je len jazyk. Je to aj skúška našich predsudkov.
Keď sa človek začne učiť čínsky, nezískava iba schopnosť komunikovať v ďalšom jazyku. Dostáva príležitosť spoznať iný spôsob uvažovania, inú kultúru, históriu, literatúru a každodenný život ľudí, ktorí vyrastali na druhej strane sveta.
To neznamená, že musí nekriticky prijímať všetko, čo s Čínou súvisí. Práve naopak. Čím viac toho vieme, tým lepšie dokážeme rozlišovať medzi faktami, vlastnými skúsenosťami, propagandou a predsudkami.
Ak však niekto odmieta celý jazyk aj milióny jeho používateľov na základe stereotypu, pripravuje sa o možnosť spoznať niečo nové ešte skôr, než tomu vôbec dá šancu.
A to je škoda. Nie preto, že každý musí hovoriť po čínsky, ale preto, že svet je oveľa rozmanitejší, než sa zmestí do niekoľkých urážlivých viet pod internetovým videom.
Čínština nemusí byť pre každého. Ale človek, ktorý sa ju rozhodne naučiť, by nemal mať potrebu obhajovať svoje rozhodnutie pred každým, kto ho považuje za zvláštne.
Nie každému musíš vysvetľovať, prečo ideš svojou cestou
Dnes už viem, že ak chce človek niečo budovať, nemôže neustále zastavovať a reagovať na každého, kto mu povie, že to nemá zmysel.
Ak by som mala pod každým videom obhajovať čínsky jazyk, vysvetľovať čínsku kultúru ľuďom, ktorí o ňu nemajú záujem, a reagovať na každý nevhodný komentár, zostalo by mi oveľa menej energie na to, čo skutočne chcem robiť.
Preto si myslím, že jednou z dôležitých životných zručností je naučiť sa rozlišovať medzi kritikou, ktorá nás môže niekam posunúť, a hlukom, ktorý nás má iba vyrušiť.
Nie každý komentár si zaslúži odpoveď. Nie každý názor si zaslúži našu pozornosť. A nie každý človek musí pochopiť naše rozhodnutia, aby sme v nich mohli pokračovať.
Možno sa niekomu bude zdať učenie čínštiny zbytočné. Možno sa niekto bude smiať tomu, že človek podniká, cestuje, tvorí alebo sa pokúša žiť inak. To všetko sa môže stať.
Otázkou však je, či dovolíme, aby cudzie presvedčenia určovali hranice nášho vlastného života.
Nemusíš žiť ako väčšina. Nemusíš mať rovnaké ciele ako väčšina. A nemusíš sa vzdať niečoho, čo ťa napĺňa, len preto, že to niekto iný nedokáže pochopiť.
Čínština nie je pre mňa ťažká preto, že má tóny a znaky. A hoci niekedy nie je jednoduché vyrovnať sa s negatívnymi reakciami, nechcem, aby práve ony rozhodovali o tom, čo budem robiť.
Radšej venujem svoj čas ľuďom, ktorí sa chcú učiť, pýtajú sa, objavujú nové veci a majú chuť rozširovať si obzory.
Pretože práve pre nich to robím.
A ak si aj ty vyberáš cestu, ktorej tvoje okolie nerozumie, možno si nemusíš klásť otázku, ako presvedčiť všetkých ostatných.
Možno si stačí pripomenúť, prečo si sa na tú cestu vôbec vydal.
Nie každý musí rozumieť tvojim snom. Dôležité je, aby si im rozumel ty a aby si mal odvahu dať im šancu.